Medzi Zoltánom Czakóm a Jakubom Juhásom

Text, ktorý čítate je fragmentom z dlhšieho rozhovoru medzi Zoltánom Czakóm a Jakubom Juhásom, spolukurátormi výstavy Simona Gottierová a Rastislav Podhorský našepkávajú Sphére. Nemá úvod ani záver. Zachytáva časť, v ktorej sa odzrkadľuje flow premýšľania, ktoré bolo prítomné v rozhovoroch predchádzajúcich výstave. Nie je dôležité vedieť, čo hovorí Zoltán a čo Jakub. Na konci je nejaké hybridné myslenie, v ktorom sa roztápajú naše identity. V rámci neho strácame prehľad o tom, čo, kto povedal. Nahrávku rozhovoru prepísal Zolo. Jakub ju dodatočne editoval. Výsledná forma je teda aj praktickým rozhodnutím.

 

Vnímam pozitívny kontrast medzi Sphérou a danými objektmi a zároveň si myslím, že tá veľkosť a výraznosť Sphéry vlastne sťažuje približovanie sa k objektom. Vzťahovanie sa k objektom, ktoré sú pod ňou je náročnejšie, no o to viac trénuješ schopnosť približovať sa k nim. 

 

Jednoducho musíme vyvinúť aktivitu, v ktorej sa zase dobre ukazuje performatívny prvok tých objektov. Vo väčšine Simkiných objektoch sa zračí nejaká aktivita, jej vzťah k nim, proces vytvárania. Vidíš za nimi jej zašpinené ruky, prsty, telesnosť, haptickú skúsenosť. Po zážitkoch z predchádzajúcich výstav a performancií mám pocit, že tie objekty musia byť spolu, pri sebe. Vnímam medzi nimi vzťahy. Pre mňa je to organická koláž a neviem si predstaviť, ako by fungovali rozťahané v priestore. Keď si ich predstavujem ako nejaké malé organizmy, ktoré sa snažia spolunažívať, tak mám pocit, že najpraktickejšie a najbezpečnejšie miesto, kde by sa mohli utiahnuť je práve “podsphérie”. Sphéra im poskytuje ochranu. Ťažko si ich viem predstaviť nechránené niekde v strede Sphéry. 

 

Keď sú viaceré pri sebe tak vytvárajú mikrosvet, písal ti to aj v kurátorskom texte, do ktorého sa môžeš ponoriť, a to vzťahovanie sa k jednému objektu ti vlastne pomôže vnímať ten druhý. Ako keby si medzi sebou šepkali alebo našepkávali niečo tebe, myslím niečo o tých druhých objektoch, vďaka čomu sa môžeš ľahšie naladiť na komplexný mikrosvet.

 

Z opačnej perspektívy som si uvedomil, že keď si predstavím synagógu bez akejkoľvek výstavy, že by tam bola len Sphéra, tak tú Sphéru vnímam ako objekt, ako niečo čo tam je, a je to obrovské. Ale keď sú pod Sphérou takéto malé objekty a ja sa k nim potrebujem priblížiť a zmenšiť svoj mentálny priestor, aby som sa s nimi stretol, tak zrazu tá Sphéra nie je objekt, ale prostredie. Vieš ako to myslím? Zrazu sa úplne zmení tvoje vnímanie priestoru. 

 

Áno, zrazu to “podsphérie” vyzerá ako lešenie alebo rebrá velryby, poprípade podpalubie nejakého korábu a vnímaš to úplne inak, ako keď do tej Sphéry prídeš dnu alebo keď sa na ňu pozrieš zhora. Podľa mňa je fajn, že tam odpadá nejaká transcendentálnosť, monumentálnosť alebo sakrálnosť, že si proste len medzi trámami technického reziva, čo je priestor, ktorý je podľa mňa oveľa prirodzenejší pre tie objekty. Nie je na nich váha nejakej meditatívnosti alebo ako by som to povedal. Jednoducho nemáš hneď potrebu rozmýšľať vo veľkom, spektakulárne.

 

Ani abstraktne.

 

Ani abstraktne. Žiadne veľké idey, ktoré potom ovplyvňujú tvoje vnímanie diel. Funguje to v oveľa menšej mierke a asi k nim pristupuješ aj s menšími očakávaniami. Zdá sa, akoby si sa s tými objektmi stretol len náhodne, že na ne nie je vyslovene cielená pozornosť. Ako keď sa ideš kúpať na Klinger, ale po ceste lesom narazíš na mravenisko. Máš pocit, že tie Simonine a Rasťove diela odhaľujú nejaký nový pohľad na Sphéru? 

 

Podľa mňa áno. Moje vnímanie Sphéry to zmenilo. Neviem síce ako, alebo neviem, možno aj vnímam, že ako, ale neviem to teraz vyjadriť. 

 

Jeden príklad za všetky. Napríklad ten piesok alebo kvety. Od začiatku sme uvažovali o tom, ako tú sféru spraviť opäť transparentnou, akou bola na začiatku, keď sa ešte len stavala. Chceli sme ukázať, že Sphéra je priepustná vec a nie obrovská nepriepustná misa, akou sa môže zdať. Vystavené objekty ju kúsok odľahčujú, robia ju viac transparentnou a zároveň menej monumentálnou, ale o tom sme sa už rozprávali. 

 

A zároveň sa stáva menej vystredená. Z každej strany vyzerá inak. Ďalšia vec, ktorá mi napadá v súvislosti so Simoninou prácou je živosť, že v nich je prítomná nejaká forma živosti. Jej práca je veľmi vzdialená od mŕtvosti a je úplne jedno, že ju častokrát tvoria nehybné objekty zo syntetického materiálu. 

 

Ona im dáva tú živosť, čo opäť kontrastuje so Sphérou, ktorá pre mňa vôbec neevokuje živosť, napriek tomu že bola rovnako vytvorená ľuďmi a rovnako ju musel niekto vymyslieť, tiež je za ňou vidieť ľudskú prácu. Mám pocit, že teraz keď je už dávno hotová, tak nie je živá. Nehovorím ani, že je mŕtva, lebo živosť nemusí mať jediné opozitum v mŕtvosti, ale môže to byť napríkalad aj abstraktnosť alebo metafyzickosť. Simkine veci sú veľmi pri zemi a tým sú živé. Neviem. Čo si chcel povedať?

 

Mám pocit, že to čo hovoríš má súvis s nejakou nedokonalosťou, alebo nedokončenosťou, alebo že je v tom prítomná a tolerovaná nejaká forma chybovosti a intuície, kdežto Sphéra je na prvý pohľad dokonalá reprezentácia matematicky, geometricky a architektonicky vyladených nákresov. 

 

A vlastne je aj dokončená. Už sa s ňou nič nebude diať. Už bude len dopĺňaná a vyprázdňovaná.

 

A je to prirodzené, keďže sa vzťahuje k už vytvorenej forme kupoly a presne kopíruje princípy racionálnej architektonickej práce, ktorá má dospieť do konečného štádia, tak aby s ňou bol architekt, čo možno najspokojnejší. Simonine práce sú presný opak. Často sa môže zdať, že sú nedokončené alebo sa menia, podliehajú gravitácii, ktorá ich tvaruje, ohýba ich vánok, stekajú, presýpajú sa, rastú, … 

 

Častokrát sú v pohybe. Sú tekutejšie. To je dobré slovo aj voči Sphére. Vďaka tej tekutosti sa navzájom prestupujú. 

 

Existencia Sphéry je jasne ohraničená. Vieme kedy sa dokončila, kedy sa zabil posledný klinec a kedy sa z nej zase prvý klinec vyberie. Má počiatok a koniec. Pri Simkiných objektoch je ťažko určiť,kedy je daný objekt hotový, kedy vznikol a kedy zanikne. Vieš, tá existencia v čase je vágnejšia.

 

Na druhej strane tá dokonalosť, dokončenosť a neživosť Sphéry ponúka každému rovnaké podmienky pre intervencie, čo je fajn. Vďaka tým dielam sa vždy ukazuje v inom svetle. 

 

Sphéra žije tým, čo sa okolo nej a v nej deje. Život jej dávajú tie udalosti a výstavy, ktoré ju menia.

 

Ešte by sme sa mohli dotknúť Rasťa.

 

 

Z tých Rasťových diel som mal pocit, že on to mal postavené na rôznych konceptoch a racionálnych úvahách. Už dopredu vedel, čo by malo kde byť. Mal si tiež pocit, že išiel hlavne po tých významových väzbách?

 

Áno, bola tam cítiť hravosť premýšľania. 

 

Koľko diel podľa teba vytvorila Simka čisto pre Sphéru a koľko z nich by pasovalo do hocijakého iného galerijného priestoru? Ty si vravel, že ich mierka sa prispôsobovala Sphére, ale ja skôr myslím, či vznikali nejaké diela konkrétne pre architektúru Sphéry?

 

Podľa mňa tým, že sa menila mierka, menil sa aj ich charakter. Ako keď sa niečo tak zväčší, až to zmení anatómiu. Chápeš?

 

Čiže skôr išlo o tú mierku ako o samotný tvar, materiál, váhu, ... ?

 

To neviem. Asi aj o ne, ale do toho procesu už až tak nevidím. Myslím si, že určite ju to nejakým spôsobom ovplyvnilo, ale to podľa mňa zatiaľ nevie ani ona sama, že akým spôsobom, nie to ešte my. Myslím, že sa to dá zhodnotiť až spätne, z odstupu. To môžu byť zaujímavé zistenia. Podvedome ju to určite ovplyvnilo. 

 

Každopádne Simka a Rasťo boli v niečom antagonistický.

 

Ako nad tým teraz uvažujem, zdá sa mi, že je to výstava kontrastov, že to je spojenie troch diel (Simka, Rasťo, Sphéra), ktoré sú istým spôsobom podobné, ale pri inom uhle pohľadu sú aj absolútne odlišné. Ja tie Rasťove diela až tak nepoznám, musel by som s nimi stráviť viac času, ale ako si vravel aj ty, mám pocit, že on je skôr racionálny, mysliaci typ a je to prítomné aj v jeho maľbách a kresbách. U Simky tento racionálny prístup úplne absentuje. Jej prístup je skôr spätý s “naciťovaním”, “navnímavaním” alebo ako to nazvať. Významy a vzťahy hľadá skôr cez telo a svoje zmysly. Je to viac improvizácia, hranie a neustála nedokončenosť, ktorú u Rasťa vnímam v menšom merítku, ale ako hovorím, jeho dielo až tak nepoznám, takže je to skôr môj pohľad z vonku. 

 

Zdá sa mi, že pri Simke je prítomný aj opačný proces- to ako ju spätne tie diela ovplyvňujú. Ako si pýtajú jej pozornosť a ona sa im tou improvizáciou prispôsobuje. Nikdy to nemá vopred premyslené, ale čaká, čo si od nej dané objekty vypýtajú. Ako keď sa staráš o nejakého živočícha alebo rastlinu.

 

Ktorý sa zrazu narodí.

 

Ale zároveň, keď si spätne spomínam, tak v oboch 

prípadoch je veľmi prítomná hravosť, takže v tom by som sa opravil. U Rasťa vnímam hravosť myslenia. Mal som pocit, že ho to premýšľanie o Sphére veľmi bavilo a napĺňalo. 

 

Jeho maľby sú kontemplatívne a zároveň je v nich prítomný istý druh humoru a tiež hravosť.

 

Ako vravíš, hravosť je veľmi silno prítomná aj u Simky, ale skôr taká detská, objavná a objavujúca hravosť. 

 

Myslíš, že Rasťova je dospeláckejšia?

 

Hmm, neviem či dospeláckejšia. Občas mi to vlastne pripomína niektoré fantázie detí.

 

Niekedy je to až snové, nie?

 

Môže byť. 

 

A pritom Simkine diela sa mi snové nezdajú.

 

Tie Rasťove sú reálne.

 

Reálne?

 

Surreálne. 

 

Jáj surreálne. Niekedy áno. 

 

Ešte jednu vec som si všimol. Simkine objekty ťa nabádajú k nejakému aktu. Keď k nim pristúpiš, tak si vieš dobre predstaviť, ako by si s nimi zaobchádzal, čo by si s nimi robil. Častokrát tam vidno, už sme sa o tom rozprávali, že ako vznikali, že sú veľmi podobné napríklad nejakým hrám na pieskovisku. Máš proste chcenie dotknúť sa ich. Z Rasťových diel som mal niekedy pocit, že zachytávajú fázu nejakého aktu, že na plátne prebieha zaujímavá performance. Myslím napríklad na povrazolezcov. Častokrát som sa prichytil, že premýšľam o zadaní, ktoré predchádzalo činnosti zachytenej na plátne. 

 

Tá hravosť je zachytená v performanciách na plátne.

 

Kdežto Simkine diela ťa nabádajú k hravosti, k performancii. 

 

Oni ju vyvolávajú. 

 

Zároveň sa možno vieš napojiť na ten pocit šťastia alebo zábavy, ktorý zažívala Simka pri tvorbe jednotlivých objektov.

 

Hmm, ale to si viem predstaviť aj pri Rasťovi, no je to skôr intelektuálna radosť, že to musel byť super pocit, keď ho to napadlo alebo keď toto vymyslel. Pri Simke mám pocit, že tá zábava bola spojená skôr s vytváraním objektu.

 

Pri Rasťovi si predstavujem také intelektuálne chichúňanie, také z odstupu, možno trošičku škodoradostné.

 

A ironické zároveň ...

 

Pri Simke by si si čo predstavil? Ja keď si spomeniem na jej detské workshopy, tak hneď počujem nejaké impulzívne výskanie. 

 

Hmm, ako si sa ma spýtal, že čo to vo mne vyvoláva, aký obraz, tak ja som si hneď predstavil ako Simka tie objekty hladká, dotýka sa ich, ako sa o ne stará a ako ich má rada, hľadá ich tvar tým hladením, ako sa rodia. Pre mňa je to skôr láskyplná radosť, že "tu si, takýto si pekný, ahoj, poď na svet".

 

Myslíš takú materinskú radosť?

 

Pokojne by som povedal, že niektoré objekty sú ako také jej deti.

 

Máš pocit, že tam môže byť prítomná aj nejaká negatívna materinská emócia?

 

Nie ... Alebo neviem, nič také ma nenapadá. Práveže im dáva slobodu byť aké chcú byť, v tom spočíva tá láska.

 

Popritom ako sa o nich stará ju teda vôbec nenasierajú?

 

Mám pocit, že nie. Zdá sa mi, že aj keby sa nejaký objekt rozbil alebo by sa s ním niečo stalo, niečo, čo ona nechce, alebo čo by ju mrzelo, tak by si povedala, že dobre, že je to súčasť procesu, že vzniklo niečo nové. A vlastne keby sa aj niečo rozbilo, tak by sa pozrela na tie črepiny a zrazu by sa tie črepiny stali novým objektom. Ďalej by hľadala, čo s nimi urobiť. Nepovedala by si "ach, škoda", nevyhodila by ich do koša.

 

Proste život. 

 

Noo.

 

Možno sme sa mali iba o tomto rozprávať, o tých objektoch, ako o živých tvoroch.

 

Do veľkej miery sme to prebrali. Ešte bude čas. 

 

Evolúcia pokračuje. 

Ďakujeme za podporu