Bielorusko potrebuje Marshallov plán

Vlad Kobets je bieloruský politológ, expert na Bielorusko a Rusko. Je prispievateľom magazínu Foreign Affairs, pôsobí v exile vo Varšave ako riaditeľ Centra iSANS (International Strategic Action Network for Security). Pri príležitosti diskusie Studená revolúcia o aktuálnom dianí v Bielorusku, ktorú sme hostili 13. októbra 2020 a ktorú si môžete stále zo záznamu pozrieť na youtu.be/HNuUw5A7a_Y, vznikol tento rozhovor, ktorý s Vladom Kobetsom viedli Fedor Blaščák a Alexander Duleba.

Na začiatok si povedzme stručný príbeh vzniku bieloruského štátu.
V dávnejšej minulosti patrilo do Litovského kniežatstva, neskôr bolo vo zväzku s poľskou korunou. Bielorusko nie je žiaden nový štátny útvar. Dôležitým dátumom je 25. marec 1918, kedy krajina získala prvú štátnosť, bola vyhlásená nezávislosť a vznikla Bieloruská ľudová republika. Avšak na rozdiel od niektorých iných štátov, ktoré v tom čase vznikali na troskách ruského impéria, nevydržala príliš dlho. Už v roku 1919 bolo Bielorusko pričlenené k Sovietskemu zväzu. Tam bolo vždy považované za najslabší článok v rámci novookupovaných území v Pobaltí či na Kaukaze a preto aj slúžilo ako istý modelový príklad násilnej rusifikácie (alebo sovietizácie). Z týchto dôvodov procesy po rozpade ZSSR v 1991 neboli v Bielorusku také jednoznačné ako v iných postsovietských republikách, ktoré sa tiež osamostatňovali.

Čo bolo zakladajúcim aktom vzniku štátu po rozpade Sovietskeho zväzu
Parlament Bieloruska prijal vyhlásenie o zvrchovanosti. Krajina nadviazala na odkaz republiky z roku 1918, prijala jej štátne symboly, medzi nimi aj bielo červenú zástavu. Tá bola neskôr s pričinením Lukašenka odstránená a aj preto sa dnes stala symbolom odporu proti nemu. Podstatné je, že krajina nezískala nezávislosť vďaka Lukašenkovi. To je mýtus, ktorý šíri propaganda podľa osvedčeného vzoru: „nové dejiny sa začínajú s novým vodcom.“ V tom čase bol Lukašenko len jedným z poslancov parlamentu a ani nebol nijako výrazný. 

Ako sa Lukašenkovi podarilo získať moc?
V roku 1994 vyhral prezidentské voľby, keď porazil lídra vtedajšieho opozičného Národného frontu Zianona Pazniaka, predsedu vlády Viačeslava Kebiča a predsedu parlamentu Stanislava Šuškeviča. Pazniaka podporovali intelektuáli a spisovatelia, Šuškevič bol akademik, profesor matematiky a fyziky a tiež veľmi vážený človek. No ľudia si zvolili jednoduchého chlapa z vidieka. Bolo to svojím spôsobom zákonité. 

Ako to myslíte?
Bielorusi sa ocitli v novej realite, v novom štáte. Na rozdiel od pobaltských krajín, kde si staršia generácia z medzivojnového obdobia odniesla nejakú skúsenosť so samostatnosťou, v Bielorusku to tak nebolo. Mali sme tu aj veľa vojakov indoktrinovaných  komunizmom. Bežná verejnosť bola vyľakaná novými pomermi, nechápali čo sa deje a preto v roku 1994 vo voľbách hlasovali za typ politika, ktorý im bol bližší, lebo sľuboval stabilitu.  

Akú politickú ponuku predstavoval Lukašenko?
Poriadok, žiadne experimenty a boj proti korupcii. Lukašenkov svetonázor bol veľmi obmedzený s prihliadnutím na jeho životné skúsenosti predsedu poľnohospodárskeho družstva, predtým pôsobil tiež ako bachar. Na ovládnutie krajiny využil starú sovietsku elitu, ktorú si postupne podriadil. Okamžite po zvolení vypudil z mocenských štruktúr demokratických politikov ako Viktor Gončar alebo Anatolij Lebedko. V roku 1995 sa konalo nezákonné referendum, ktoré sa stalo základom jeho proruského hnutia. O rok neskôr zasiahol do deja Ústavný súd, keď viaceré dekréty prezidenta vyhlásil za nezákonné. Parlament inicioval proces predčasného odvolania prezidenta z funkcie. V tej chvíli roku 1996 existovala reálna možnosť na odstránenie Lukašenka. Do toho však zasiahlo vedenie Ruska.

Akým spôsobom?
Do Bieloruska prišli traja vysokí predstavitelia – Viktor Černomyrdin ako predseda vlády Ruskej federácie a predsedovia oboch komôr parlamentu, ktorí pôsobili ako sprostredkovatelia medzi parlamentom a prezidentom. Šéfom parlamentu bol vtedy Simon Šarecki, politik Agrárnej strany, čestný človek, ktorý žiaľ nebol pripravený na veľkú politiku. Rusi ho dokázali presvedčiť, aby parlament stiahol žalobu a dohodol sa s Lukašenkom. Proces odvolávania prezidenta sa zastavil a fakticky to viedlo k štátnemu prevratu.   

Bola v tom čase formálne zakázaná Komunistická strana?
Áno, samozrejme. Po pokuse o štátny prevrat v auguste 1991 boli komunisti zakázaní, ich majetok prevzal štát.

Krajiny bývalého sovietskeho bloku sa v 90. rokoch otvárali západu. Aké predstavy o transformácii dominovali v Bielorusku?
V Bielorusku prebiehali podobné demokratizačné procesy ako v susedných pobaltských štátoch. My hovoríme, že Bielorusko je štvrtá pobaltská republika. Z geopolitického, geografického aj historického hľadiska sme jeden región. Už v 80. rokoch Moskva umožnila týmto štyrom republikám väčšiu hospodársku samostatnosť.  Ako som povedal, po roku 1991 začali v Bielorusku politické zmeny, budovanie demokracie, slobodné voľby. Bielorusi sa dokonca mohli dokonca uchádzať o prístupové rokovanie s Európskou úniou. Zvrat nastal v roku 1994, keď sa nepodarilo za prezidenta zvoliť demokratického kandidáta.  

A osudovými sa stali udalosti v roku 1996.
Presne tak. Ak by nedošlo k zásahu z Ruska, Lukašenko by bol zadržaný alebo odstavený od moci iným pokojným spôsobom. Nepodarilo sa. Nasledovalo niekoľko rokov masových pouličných protestov. Postupom času však opozičné politické strany degradovali. 

Ako dokázal Lukašenko vybudovať vlastný variant diktatúry? 
To sa už pýtali mnohí a často sa to vysvetľovalo tak, že Bielorusi sú nejaký zvláštny národ, ktorý sa chce podriadiť. No keď sa dnes pozeráme na vývoj udalostí, vidíme, že na tejto analýze čosi nesedí. Ukazuje sa, že museli prebiehať aj úplne iné procesy, ktoré doviedli spoločnosť k masovému odporu, a ktoré nadväzujú na demokratizačné úsilie zo začiatku 90. rokov. Totiž, neustále existovala nádej na zmeny, veľké mestá ako Minsk boli vždy opozičné. No treba tiež povedať, že vidiek a väčšina bežných ľudí podporovali Lukašenka. Dôležitým faktorom bolo samozrejme Rusko. Lukašenko po nástupe k moci vyhlásil, že sme sa obrátili o 180 stupňov a namiesto budovania európskeho domu sme začali budovať zväzový štát s Rusmi.  

Ten v roku 1997 aj naozaj vznikol. O čo vtedy išlo Lukašenkovi v jeho proruskej politike?
Boris Jeľcin bol už v pokročilom veku a jeho stav sa zhoršoval.  Lukašenko mal fixnú ideu, že príde do Moskvy a posadí sa po ňom na trón. Vtedy naozaj existoval bláznivý plán inkorporácie Ruska do Bieloruska. Ja sám som v tom čase pracoval na Ministerstve prírodných zdrojov a pamätám si, ako nás školili a otvorene nám hovorili, že „keď raz prídete do Kremľa, musíte si pamätať, kto ste a odkiaľ ste prišli.“ Tento plán sa nezrealizoval, pretože na Silvestra 1999 Boris Jeľcin povedal, že je unavený a odchádza. A nahradil ho dôstojník KGB Vladimír Putin.    

Ako sa vyvíjala situácia v Bielorusku po roku 2000?
Plány na spojenie medzi Ruskom a Bieloruskom ustrnuli. Lukašenko sa stiahol. Mimochodom, tento medzištátny útvar nie je doteraz registrovaný v OSN. V Bielorusku sme v nultých rokoch zažívali turbulentné časy, protestovalo sa v uliciach, Lukašenko tvrdo potláčal akýkoľvek odpor. A v medzičase vyrastala nová generácia, ktorá vyrástla v nezávislom štáte. Ten síce nebol slobodný, no cítia sa byť občanmi vlastného štátu, nie Ruska. Túto generáciu sme označovali ako „nemlátenú“, pretože mladých ľudí Lukašenkov režim doteraz nechával viac menej na pokoji. 

Existoval vtedy nejaký plán na Bielorusko bez Lukašenka?
Áno, elity boli pripravené na prechod moci, boli pripravené podporiť dôstojný odchod Lukašenka, ale ten to nepripustil. Naopak, správal sa čoraz agresívnejšie. Ako mnohí pred ním, ani on sa nedokázal vymaniť z biologického rytmu diktátora a tak začal falšovať voľby, páchať násilie aj vraždiť. V súčasnosti sú akékoľvek dohody s ním vylúčené.   

V Bielorusku prebiehajú najväčšie občianske protesty od vzniku krajiny. Lukašenko stratil podporu, no štátne podniky sa nepripojili ku generálnemu štrajku, občianska spoločnosť protestuje, no nemá dostatočnú silu, aby situáciu zvrátila. Zvonku sa to môže javiť ako slepá ulička. Aké vidíte východiská zo súčasnej situácie?
Musíme si najskôr uvedomiť, aké kľúčové zmeny sa udiali. Na rozdiel od predchádzajúcich volieb tieto neboli medzi kandidátom opozície a Lukašenkom. Vždy doteraz existovala spojená opozícia a vo voľbách stáli proti sebe dve vízie: Bielorusko s Ruskom alebo európske Bielorusko. Táto schéma už neplatí. Na scéne sa objavili úplne nové tváre. A prvýkrát sa stalo, že celý národ, nielen opozícia, stojí proti Lukašenkovi. On na to nebol pripravený. Pripravoval sa na „starú vojnu“ s marginalizovanou opozíciou, no odrazu musel čeliť novej realite. Ďalšia vec: pandémia zjednotila spoločnosť. Lukašenko hovoril ľuďom hlúposti, že sa treba liečiť vodkou a prácou na traktore. Doslova ich tým ponižoval vo chvíli, keď sa museli sami zorganizovať k pomoci lekárom v nemocniciach. 

Jeho súperkou sa odrazu stala neznáma žena – Svetlana Tichanovská. 
No práve. Myslel si, že zničil všetky opozičné štruktúry, odstránil všetkých nebezpečných protivníkov a ani ho nenapadlo, že sa do čela protestov môže postaviť žena. Lukašenko v šoku po voľbách 9. augusta dovolil svojim hrdlorezom, aby strieľali do ľudí a prvýkrát od nemeckej okupácie sme zažili, ako policajti a bezpečnostné zložky mlátili a hromadne znásilňovali mladé dievčatá a chlapcov vo väzniciach. Červená čiara bola prekročená. Návrat späť nie je možný. Lukašenko prehral so ženou a v očiach predstaviteľov silových zložiek je ponížený. Mnohí z nich si to uvedomujú, no existuje tam silná solidarita, pretože ťažia z existujúceho systému a majú existenčné dôvody ho brániť.

Čo je z Vášho pohľadu v poľskom exile hlavným odkazom revolúcie v Bielorusku smerom do sveta?
Toto nie je geopolitický konflikt. Je to vnútorná kríza, ktorú si musia Bielorusi vyriešiť sami. Ľudia kričia „nech žije Bielorusko“ a nenesú pritom ani ruské, ani európske zástavy. Krajinu sa ruským politickým technológom nepodarilo rozdeliť. Bielorusko nemá Donbas, nemá Krym. 

Čo bude ďalej? Aké politické riešenie by malo nastať?
Situácia sa vyvíja. Všetci diktátori si do poslednej chvíle mysleli, že kontrolujú situáciu. 

Potrebujeme Marshallov plán, ako o tom hovoril poľský premiér Morawiecki. Lukašenko sa bráni tým, že bez neho krajina nevydrží. No všetci vieme, čo dokázal Marshallov plán v Európe po druhej svetovej vojne. Potrebujeme vytvoriť medzinárodné vyšetrovanie zločinov, o ktorých máme dostatok presvedčivých dôkazov a ktoré povedie k medzinárodnému tribunálu. Zločiny najvyšších štátnych predstaviteľov Bieloruska voči vlastnému ľudu nesmú zostať nepotrestané. 

 

Ďakujeme za podporu