Dalibor Bača: Definitívne nedokončené

 

Výstava – inštalácia v centrálnom priestore Novej synagógy

Autor / Artist: Dalibor Bača
Hosť / Guest artist: András Cséfalvay
Kurátorka / Curator: Ivana Rumanová
Produkcia / Production: Dušan Dobiaš, Ján Gašparovič, Peter Marciš, Dušan Hrobár a spol.
Grafický dizajn / Graphic design: Jan Čumlivski   
Preklady / Translations: Magdaléna Kobzová, Lucia Udvardyová
Ďakujeme / Thanks for support: Fond na podporu umenia, University of Minnesota Press, Strabag, DEK Stavebniny

24 veží zo skla a asfaltu inštaloval tri týždne Dalibor Bača pod kupolu Novej synagógy, do centra modernistickej architektúry, ktorá priestor člení a tvorí vo viere v ľudský pokrok, pevné štruktúry, spravodlivosť geometrie. Naopak asfaltovo-sklené veže obsahujú možnosť pádu ako svoj východiskový prvok, ich štruktúra je od základu krehká a efemérna. Dielo Definitívne nedokončené skúma interakciu medzi týmito dvoma systémami. Do veľkej miery spočíva v procese, ktorý ukáže, ako sa so sebou vysporiadajú: Či priestor synagógy odmietne veže ako parazita, alebo nájdu stabilitu a vytvoria symbiózu akéhosi utopického prekariátu / prekérnej moderny. Ak dôjde k zrúteniu veží, bude to vplyvom podmienok v synagóge – teploty a vlhkosti priestoru, počasia, aktérov, ktoré sa nedajú dopredu určiť. Zdá sa, že človek z celého procesu vypadáva ako nepodstatný prvok. Ale keď sa pozrieme bližšie, zistíme, že autor nie je tak mŕtvy, ako to ohlasoval už Roland Barthes.

Dalibor Bača urobil všetko preto, aby od určitej fázy stratil kontrolu nad dielom. Ale viedla k tomu séria vedomých, presne cielených rozhodnutí: Vybral sklo s určitými materiálovými vlastnosťami, určil formu veží a ich rozmiestnenie v priestore. Asfalt namiešal tak, aby z jeho tvrdosti a teploty topenia nebolo možné predvídať, či sa veže počas dvoch mesiacov zrútia. Autorstvo tu spočíva v skúmaní, ako sa autorstva zbaviť, ale to vytvára pomerne silnú autorskú pozíciu. Túto rozporuplnosť Dalibor nijako nevytesňuje. Naopak, narába s ňou ako s provokatívnou, komplexnou možnosťou, ako uvažovať o postavení človeka v ekosystéme či budúcnosti planéty s vedomím, že človek ako živočíšny druh to má podľa všetkého spočítané.

V nestabilných vežiach a roztápajúcej sa povoľujúcej štruktúre je možné nachádzať rôzne asociácie, ktoré poukazujú na odvrátenú stranu tekutých čias. Hovorí sa o krehkosti demokracie, neudržateľnosti ekonomického systému, kolapse ekosystému, zániku človeka ako živočíšneho druhu, o troskotaniach na osobnej úrovni, úzkostiach a depresiách, ktoré prekariát charakterizujú rovnako ako flexibilita a sieťovanie. „Možno by nakoniec bolo možné nájsť v troskotaní cestu k sebe samej, možno áno, ale je neskoro“, píše Elfriede Jelinek v Zimnej ceste. Neznie to práve optimisticky, ale pád sa zdá byť novým horizontom, ku ktorému zhodne smerujú viaceré rezonujúce nové smery a –izmy.

Tento pohyb produkuje okrem apokalyptických scenárov tiež odklon od človeka a zaoberanie sa mimo-ľudskými formami existencie. Dielo Purgatorius Andrása Cséfalvaya, hosťa výstavy, nadväzuje na túto líniu. V dvojitej paralelnej videoprojekcii a sprievodnom texte špekuluje o tom, či človek nie je umelou inteligenciou, ktorú vytvorili iné organizmy ako utilitárny nástroj, ale tento projekt sa im vymkol z rúk. Až natoľko, že umelé inteligencie – ľudia – sú teraz autormi a vytvárajú vlastné diela a vlastné umelé inteligencie, v ktoré dúfajú a zároveň ich desia. Ak sa však kolobeh zopakuje dôsledne, je veľmi pravdepodobné, že nami vytvorené umelé inteligencie čoskoro podľahnú sebapochybnostiam a lenivosti, presne podľa nášho vzoru.

Záujem o neľudské, či mimo-ľudské faktory vyprodukoval paradoxnú situáciu, v ktorej sme najviac času strávili rozhodovaním sa ako výstavu sprístupniť divákom. Možnosť pádu vytvára spektakulárny rámec,  pohráva sa s hranicou medzi katastrofou, umením a diváckou atrakciou.  Nie je v tomto prípade návšteva kritickej výstavy obdobou tzv. disaster turizmu, kedy diváci sledujú katastrofické deje z bezpečného odstupu? Môže umelecká inštitúcia zrušiť tento divácky odstup bez toho, aby divákov fyzicky ohrozila? Ako komunikovať,  že pohľad na rúcajúci sa systém v galérii alebo odlamujúce sa kusy ľadovcov v Patagónií je pohľadom na náš vlastný pád a medzera, ktorá nás oddeľuje, je dočasná a iluzórna? Definitívne nedokončené predpokladá, že nie všetko je definitívne vidno.

– –

Definitively Unfinished

Dalibor Bača placed 24 glass and asphalt towers underneath the dome of the New Synagogue, to the centre of modernist architecture, which partitions and forms the space in faith of human progress, firm structures and justice of geometry. Conversely, the asphalt-glass towers harbour the possibility of their collapse as their starting point, their structure being fundamentally fragile and ephemeral. The work Definitively Unfinished explores the interaction between these two systems. It is  based on a process that reveals how these two systems come to terms with each other: Whether the space of the synagogue rejects the towers as a parasite, or they will find stability and create a symbiosis of a certain utopian precariat / precarious modernity. In case the towers collapse, it will be due to the synagogue’s conditions – the temperature and the humidity of the space, the weather – factors which cannot be predicted in advance. It seems as if the man was an irrelevant part of the whole process. But upon a closer look, we realize that the author is not dead in such a way as was proclaimed already by Roland Barthes.

Dalibor Bača has done everything to ensure that at a certain point, he lost control of his work. This was a result of several conscious, precisely targeted decisions: He chose glass with certain material properties, determined the form of the towers as well as their placement in space. The asphalt was mixed so that it couldn’t be predicted if the towers would collapse within two months because of its hardness and the temperature of its melting. Thus, here the authorship rests in an exploration of how to get rid of authorship, which creates a relatively pronounced authorial position. Dalibor doesn’t eliminate this contradiction in any way. To the contrary, he employs it as a provocative, complex possibility of how to think about the position of a man in an ecosystem or the future of the planet, bearing in mind that the fate of the human species is most probably overdue.

Various associations alluding to the other side of ‘liquid times’ can be found in the unstable towers and the melting, loosening structure. One talks about the fragility of democracy, unsustainability of the economic system, collapse of the ecosystem, extinction of the human species, personal failures, anxieties and depression which are as characteristic for the precariat as is flexibility and networking. “It might be possible to find a way to oneself via failure, but it’s too late,” says Elfriede Jelinek in her novel Winter’s Journey. It may not sound too optimistic, but the fall seems like a new horizon to which various new resonant directions and ‘isms’ are heading.

Aside from the apocalyptic scenarios, this movement also produces a diversion from the mankind and a focus on extra-human forms of existence.  The work Purgatorius by András Cséfalvay, the guest of the exhibition, draws upon this line of thinking. In his double parallel video projection and an accompanying text, he speculates whether a human is in fact not artificial intelligence created by other organisms as a utilitarian tool. This project has gone out of hand to such an extent that artificial intelligences – people –  are now the authors creating their own works and artificial intelligences they hope for and are petrified by at the same time. If the cycle gets repeated thoroughly, it is very likely that artificial intelligence we created will soon fall victim to self-doubt and idleness, exactly like us.

A manifold interest in inhuman, or extra-human elements engendered a paradoxical situation wherein most of the time was spent trying to decide how to make the exhibition accessible to the public. The possibility  of the collapse creates a spectacular framework, bordering between a catastrophe, art and audience attraction. Is visiting a critical exhibition a form of so-called disaster tourism in this case, where the audience can view cataclysmic events from a safe distance? Can an art institution remove this distance without physically endangering the visitors? How to communicate that the view of a collapsing system at a gallery or crumbling pieces of a glacier in Patagonia is an observation of our own fall? Isn´t the gap that separates us temporary and illusory? Definitively Unfinished assumes that not everything is definitely apparent.

 

 

Otvorenie výstavy / exhibition opening:
piatok 13. 4. 2018, 18.00
(+ Dj set – Tea Tralna, 20.00)

Výstava potrvá do 10. 6. 2018 / streda – nedeľa, 13.00 – 19.00
Vstupné dobrovoľné.

Sprievodný program výstavy:

streda 2. 5. 2018
18.00 – Monika Orvošová, Ján Madarás: Človek ako vedúca skamenelina. Geologická intervencia do výstavy. / Man As a Leading Fossil. A geological intervention into the exhibition.

štvrtok 24. 5. 2018
18.00 – Peter Szalay: Po utópiách. Pozostatky vertikálnych miest. Komentovaná prechádzka mestom. / After Utopias. The Remnants of Vertical Cities. A commented city walk.
20.00 – Slavo Krekovič: Dystopium des Volkes. Algoritmická zvuková performance s neistým koncom. / Algorithmic sound performance with an uncertain ending.

– –

Vykládka 8 ton skla na inštaláciu Dalibora Baču, 23. 3. 2018

Z procesu vzniku výstavy Definitívne nedokončené, foto: Natália Zajačiková.

Dalibor Bača (*1973 v Bratislave) žije a pracuje v Prahe a Bratislave. Patrí ku generácii súčasných výtvarníkov ťažiacich z klasického sochárskeho vzdelania, pričom túto skúsenosť prepája s kritickým pohľadom na podobu monumentu vo verejnom priestore. V posledných rokoch doňho opakovane vstupoval rôznymi objektovými realizáciami. Je autorom busty Doc. JUDr. Robert Fico, CSc. (2010) inštalovanej pred Domom odborov na Trnavskom mýte v Bratislave, či politicky angažovaným dielom CZ_SK_HU_D_PL (2014), ktoré prezentoval na výstave Privátny nacionalizmus v Košiciach. Je zakladateľom občianskeho združenia Verejný podstavec. (foto: Natália Zajačiková)

www.daliborbaca.com

– –

András Cséfalvay: Purgatorius

András Cséfalvay sa narodil v roku 1986 v Bratislave. V roku 2008 študoval výtvarné umenie na Newcastle University. V roku 2011 absolvoval štúdium na VŠVU v Bratislave, v roku 2015 tam ukončil doktorandské štúdium a od roku 2014 pôsobí na VŠVU ako pedagóg. Ešte ako študent získal v roku 2009 Cenu Oskára Čepana. (foto z hudobného vystúpenia v Novej synagóge na otvorení výstavy Poézia a performancia v decembri 2017: Orsi Varga)

www.andrascsefalvay.com