Čierne na bielom o rôznych skutočnostiach, procesoch a ich zobrazeniach so sestrami Lukášovými

 

Čierne na bielom je diskusný a prezentačný večer, v ktorom umelkyňa Pavlína Fichta Čierna predstavuje zaujímavých hostí z oblasti vedy, výskumu a umenia v spojení so širšími sociálnymi a spoločenskými otázkami. V novoročnom pokračovaní formátu uvedie umelecké výskumníčky Helenu a Veroniku Lukášové, ktoré síce žijú od seba fyzicky vzdialené, ale napriek tomu spolu tvoria.

online diskusia Pavlíny Fichta Čiernej s Helenou a Veronikou Lukášovými štvrtok 28. 1. 2021, 19.00 na www.facebook.com/novasynagoga
dobrovoľným vstupným nás môžete podporiť na tootoot.fm

Dozviete sa, čo je to digitálna prítomnosť,  akú povahu má prvý európsky kozmonaut, čo je to digitálna výroba z prvej ruky, ale najmä ako sa môžeme vyrovnať s ľahostajnosťou vesmíru.

Sestry Lukášové spája záujem o nové možnosti zobrazovania. I keď zakotvené v iných častiach Európy, často diskutujú medzi sebou o svojich projektoch a niektoré sú potom ich spoločným dielom.

Veronika Lukášová je fotografka, žije a pracuje v Londýne a jej záujem mieri ku hviezdam. Zaoberá sa zobrazovaním udalostí, ktoré sú ľudskému oku skryté, či už to sú fyzikálne alebo kozmologické procesy. Behom doktorandského štúdia hľadala vzťah medzi vedeckým a výtvarným zobrazovaním. Pôsobila ako nezávislá korešpondentka pre New York Times a Washington Post. Neskôr sa ponorila do osobných dokumentárnych projektov a v priebehu pätnástich rokov získala niekoľko ocenení. Na pamiatku svojho hrdinu z detstva, kozmonauta Jurija Gagarina, navštívila v roku 2010 kozmodróm Bajkonur.  V roku 2011 sa spriatelila s prvým európskym  kozmonautom, Čechom Vladimírom Remkom.  Je autorkou originálnych literárno-fotografických esejí o Trinity – prvom mieste pre testovanie atómových bômb v USA, o nukleárnom výskumnom centre CERN a o kozmickom žiarení.

Helena Lukášová je absolventka sochárskeho ateliéru na VŠVU v Bratislave. Hľadá prepojenie fyzického a virtuálneho sveta a skúma nové možnosti reprezentácie rozmerných diel, čo tvorí  významnú časť jej diela. Študovala a pracovala tiež v Johnson Atelier – Technical Institute of Sculpture v New Yorku,  a spolupracovala s osobnosťami ako Kiki Smith, Charles Ray alebo George Segal. Tieto skúsenosti definovali jej ďalšie smerovanie a doktorandské štúdium zasvätila skúmaniu digitálnych technológií v sochárskej tvorbe.  V súčasnosti vyučuje na Fakulte informatiky Masarykovej univerzity v Brne, kde vedie ateliér Grafického dizajnu a multimédií.  Ako umelkyňa oceňuje potenciál digitálnej plastiky, ktorá spochybňuje tradičné chápanie sochárstva ako fyzického objektu  v hmotnej podobe, a otvára nové možnosti koncepčného uvažovania o soche.